Fotoalbum: Výlet 7.A a 8.A na Vápeč - 29. máj 2015
Až v samotnom konci mája sa počasie spamätalo a prišli prvé slnečné dni bez dažďa, vetra a chladu. Presne vtedy, keď si naplánovali siedmaci a ôsmaci svoj koncoročný školský výlet. Keďže išlo o výlet skrz-naskrz turistický, bolo priaznivé počasie priam nevyhnutné!
Cesta autobusom nebola moc komplikovaná a hlavne nie dlhá. Ani nie za hodinku turistiky chtiví žiaci vystupovali z pohodlného sedenia v autobuse na „konečnej“ v Hornej Porube. Okamžite im ale zamrzol úsmev na tvári, keď zodvihli pohľad do výšky a uvideli cieľ svojho putovania. Vápeč - tak sa volá krásny, vápencový, 956 m vysoký kopec – nebol ani tak ďaleko, ako strašne, ale strašne vysoko! Spočiatku stúpanie ani nebolo cítiť. Ale okamžite potom, ako sa nad turistickou výpravou vzniesol omamný oblak z prípravkov proti kliešťom, začala pohroma! Stúpanie bolo čoraz strmšie a ešte šťastie, že terén na chodníku bol presne v tej správnej konzistencii. Ani mokrý, aby sa nekĺzalo na blate, ani suchý, aby sa nešmýkalo na prachu a drobnom kamení. A ako na objednávku bola aj teplota – tak okolo 15 stupňov. Oddychovalo sa rovnako dlho, ako sa stúpalo. Prišli prvé výhľady a po necelej hodine sa objavilo tesne nad hlavami vrcholové bralo. Bolo ho treba poriadne obísť, ale už bolo na dosah! Po prejdení rázcestia s odbočkou na jediný Kopec na Slovensku ležiaci v hlbokej doline už nasledoval úzky vrcholový chodník. Bol dosť nebezpečný! Tesne pod vrcholom prišla prvá adrenalínová chvíľa. Bol prekonaný rekord v natlačení sa do Vápečskej jaskynky. Do jej „gigantických“ útrob s rozmermi 2x3x3 m sa zmestili všetci žiaci a pani učiteľka Kutišová. Spolu 32 turistov a aj s batohmi! Pred vchodom zostali len pani učiteľka Vozníková a pán učiteľ Bakyta. A to prosím nie preto, že už by sa dnu nenatlačili. Iba preto, aby mal kto tento výkon nafotiť! Po pár strmých krokoch sa všetci rekordéri ocitli na podvrcholovej plošine s nádhernými výhľadmi na sever a západ. Ešte nevyhnutný zápis do vrcholovej knihy, zopár fotografií a potom už len strmo štvornožky po ostrom brale na samotný vrchol perly Strážovských vrchov. Len-len, že bolo miesto pre všetkých. Potvrdilo sa, že dobrých ľudí sa zmestí všade veľa. Vrchol Vápča nebol výnimkou. Pán učiteľ všetkým zablahoželal k turistickému výkonu a začal menovať všetky kopce, doliny, pohoria, mestá a skaly od východu po východ až všetkým z toho vznikol priadny „guláš“. Museli ale stačiť skromné zásoby chleba, bagiet či rohlíkov z domu a zopár dúškov tekutín. Zostupovalo sa ešte ťažšie ako vystupovalo. Jediný rozdiel spôsobovala zemská príťažlivosť. Cestou hore sa veru nikto nekotúľal hore chodníkom! Tá cesta dolu ponúkala občas aj túto situáciu. A bolo to o dosť rýchlejšie. Našťastie sa nikomu nič nestalo a asi po pol hodinke sa všetci v návale radosti vytešovali na krásnej priestrannej lúke. Bolo na nej všetko, čo treba. Ohniská, slnkom presvietené zelené „koberce“, do hlbokého tieňa ponorené tône a dostatok priestoru pre skupinové šantenie aj pre tichú meditáciu v samote. Pán učiteľ rozdelil úlohy, oznámil časový plán pobytu na lúke a na 3 hodiny nastala úplná sloboda. Činnosti boli veľmi rozmanité a ťažko ich popisovať bližšie. Samozrejme, že najskôr bolo treba naplniť žalúdky, a preto ako prvé bolo cítiť vôňu ohňa. Nasledujúce činnosti boli zmesou relaxu a šantenia. Organizovane sa uberal iba volejbalový horský výcvik na veľmi provizórnom ihrisku. Zato boje na ňom neboli ani trochu imitované. Hralo sa s nasadením na ostrie noža. Občas to poriadne iskrilo, najmä medzi siedmakmi! Snaha byť na ihrisku a nie vedľa neho, veľmi často potláčala súdnosť a objektívny pohľad na chyby svoje a cudzie. Nebolo dôležité, kto vyhral, ale prehra vždy mrzí. Vedeli by o tom rozprávať hlavne ôsmaci. Športovo to prijali, napriek tomu, že hrali lepšie. Slniečko už ale začalo klesať a nastal čas opustiť túto krásnu lúku. Nie po vôli všetkým preto zaznel povel na zostup. A zostup to bol teda parádny. Trvalo to iba krátko, zato intenzívne. Čo malo pevné nohy utekalo a čo nemalo, to padalo. Viac bolo tých druhých. Asi po desiatich minútach bola zastávka pri prameni s čistou vodou. Potom už len cesta lesom na lúky nad Hornou Porubou. Za chrbtami kýval na rozlúčku hrdo sa týčiaci Vápeč a na dotyk bolo parkovisko s autobusom. Nohy dostali konečne voľno a intenzívnejšie začali pracovať ústa. Ako sa približoval cieľ cesty, únava začala víťaziť nad bujarosťou. Všetci sa už tešili domov, a zároveň smútili nad prchavosťou dojmov.
Sotva zazneli posledné pokyny učiteľov o nevyhnutnosti kontroly svojich tiel z dôvodu zahryznutia sa kliešťov, už bol autobus prázdny. Zostalo len zopár papierikov zo sladkostí v autobuse a určite obrovské množstvo zážitkov z bohatého dňa v mysli. Veríme, že väčšina z nich bude pekná a trvalá.
V piatok 17. apríla 2015 sa na ihrisku vo Veľkej Hradnej uskutočnilo postupové 2. kolo celoslovenskej futbalovej súťaže Coca-cola cup. Usporiadateľom tohto turnaja bola naša škola a okrem chlapcov ZŠ s MŠ Svinná sa ho zúčastnili aj mladí futbalisti zo ZŠ Klátová Nová Ves, ZŠ s MŠ Veľká okružná Partizánske a ZŠ Partizánska Bánovce nad Bebravou.
Vďaka podpore Rady rodičov si malí i veľkí recitátori odniesli krásne knihy a sladké odmeny.