Na koncoročné výlety som sa vždy tešil. Vždy boli bohaté a zaujímavé, no vždy trvali krátko. Náš posledný trval tri dni, a napriek tomu sa mi zdal najkratší zo všetkých. Zabudol som dodať, a to už nie je zdanie, že bol určite najkrajší!
Pán učiteľ pozná rovnako dobre naše hory a aj naše túžby. Naplánoval nám na rozlúčku krásny trojdňový darček, ktorý mal všetko. Cesta do Tatier nebola vôbec jednoduchá, pretože naša vlaková doprava dokáže cestujúcim nachystať adrenalínové zážitky ešte skôr, ako prídu do cieľa. Meškanie vlakov je zrejme súčasť každého presunu týmto druhom dopravy na Slovensku! Do Mikuláša sme sa ale dostali a odtiaľ to bolo autobusom už iba na skok do dedinky Závažná Poruba. Za ňou uprostred lúk a lesov stála krásna chata pomenovaná podľa kopca, ktorý sa nad ňou hrdo vypína - Opalisko. Patrila iba nám! Krásne izby s kúpeľňou a plazmou (okrem správ na TA3 sme ich vôbec nemali kedy využiť!), vonku množstvo lákadiel pre menšie deti, ktorými sme ani my deviataci nepohrdli – hojdačky, preliezačky, trampolíny, ohniská a posedenia v chládku. Bufet s obsluhou a jedáleň s výbornou a bohatou stravou. Okolie chaty bola vlastne pravá tatranská príroda, kde sme počas troch dní nevideli živáčika. A program? To bola paráda! Hneď po večeri sme sa vybrali na prechádzku do lesa. Dostali sme sa až do susednej dediny Liptovský Ján. Tam sme si užili letných radovánok v bazénoch Penziónu Horec (pravdu povediac tá voda v nich spočiatku moc nelákala, ale keď do nej skočil ako prvý učiteľ, viac nám nebolo treba!) Vybláznili sme sa tam ako malé deti! A aby toho nebolo málo, vzápätí sme prebehli dolu na kraj dediny, kde nás čakala kúpeľná procedúra vo vyhlásenej Kadi. Bolo tam dosť ľudí a ešte viac bubliniek a smradu. Štípalo ma to všade, a ak hovorím všade, tak myslím úplne všade! Po kúpaní sme sa večerom premiestnili pešo nazad do našej chaty a skoro do polnoci sme si užívali ničnerobenie (to je vhodný názov pre činnosti, ktoré sme až do večierky vykonávali!) Spať sa nám vôbec nechcelo, ale učiteľ zavelil a okamžite sme boli v posteliach (ešteže, nebolo až tak dôležité či vo svojich!!). Ráno prišlo oveľa skôr, ako chodí doma! Hygienu aj raňajky sme absolvovali v pokluse, no výstup na Poludnicu rozhodne poklusom nebol. Jednak preto, že bola na Tatry nezvyčajná horúčava a jednak preto, že tá potvorská Poludnica býva ešte o poschodie vyššie ako nebo! Ešte pred poludním (ozaj, prečo sa teda nevolá Predpoludnica!?) sme sa kochali úžasnými výhľadmi na väčšinou nepoznané miesta z jej vrcholu. Učiteľ nám síce rozprával všetky tie názvy, ale pri treťom z nich, tuším to bol Baranec, som sa stratil! Prekvapilo ma, že na vrchole Poludnice bola trávnatá plocha ako futbalové ihrisko. Trochu sme si tam na vrchole poskákali, učiteľ pritom fotil a kým on ešte niečo vybavoval s duchmi Tatier, my sme fujazdili dolu. Po chvíli nás ale dobehol a spolu sme dokráčali v tieni lesa až do chaty. Trochu sme si oddýchli a po večeri sme opäť vyrazili pešo do Jána na kúpanie. Tentoraz nám bohato stačili tie bazény v Horci a ešte sme si aj zahrali náš milovaný volejbal na trávnatom ihrisku. Znova to bolo úžasné, toľko vápna som už dávno nepoprehadzoval! Ešte pred zotmením sme sa zrýchlene presunuli do chaty, kde nás čakala opekačka a po nej túžobne očakávaná nočná hra. Vôbec som si nevedel predstaviť, ako nás môže učiteľ poslať samých do lesa. Čo ak zablúdim a už nikdy sa nevrátim domov!? A to tam mám ešte aj v tme hľadať 5 vecí, čo nemajú v lese čo robiť! Veď ja budem mať čo robiť, aby som našiel odvahu tam vôbec vkročiť a nepustiť do gatí to, čo v nich nemá čo robiť!!! Nebolo to ale až také hrozné. Jednak preto, že sme išli štyria a jednak preto, že sme sa báli všetci. Nie všetci sme nakoniec našli všetko, ale podstatné bolo, že sme všetci našli cestu do cieľa. Bola polnoc, učitelia odmenili sladkosťami tých najšikovnejších z nás a potom sme v tichu počúvali netradičné slová nášho učiteľa o neúprosnosti času a nechápali fakt, že náš výlet sa vlastne končí! Bolo treba pochopiť nevyhnutnosť a pobrať sa do svojich izieb a uložiť sa na smútok a žiaľ liečiaci spánok. Ono sa to ľahko povie, ale strašne ťažko realizuje. A čestne priznávam, že pôvodne sme to aj všetci urobiť presne takto chceli. Nie vždy sa vám ale všetko podarí! Možno inokedy... Čo to hovorím! Aké inokedy!? Veď inokedy už nebude!
