Do galérie Výlet 9.B do Trebichavy
V období predčasného horúceho leta sa 20 super deviatakov - napriek tomu, že sú z B-éčky vybralo na dva dni do divej prírody Podhoria. Ich domovom sa na krátko stala 
bývalá horáreň v chotári maličkej dedinky Trebichava.
Ranná cesta zo Svinnej cez Bánovce do Trebichavy trvala vyše hodiny. Už skoro ráno bola horúčava ako v Afrike. Chata učupená v malej dolinke sa nám na prvý pohľad zapáčila. A jej najväčšou prednosťou v tomto sparnom počasí bol bazén s prírodnou a slnkom vyhriatou vodou. Už sme sa videli všetci v ňom! Lenže nie tak zhurta! Najskôr nás pani učiteľka triedna rozdelila do izieb a ubytovali sme sa. Izbietky to boli celkom útulné a skromné. Dievčatá išli všetky na prvé poschodie, tí ľahší chalani nad ne a tí najťažší celkom hore do špicu chaty pod strechou. Piati chalani sa presunuli dokonca do celkom vysunutého bunkra. Zdalo by sa, že teraz už nastal ten správny čas na príjemné osvieženie sa v bazéne. Pán učiteľ mal ale pre nás nachystaný iný druh osvieženia. Výstup na Kňaží stôl! „Komu sa chce v takejto horúčave kráčať“? Vraj 4 kilometre! A vraj do kopca! Vykročili sme teda „plní elánu“ hore dedinou, ktorá má viac domov ako obyvateľov. Pán učiteľ nám to upresnil, domov je 116 a obyvateľov 36! Nechápeme to, ale kráčame ďalej. Teda vlastne ďalej a vyššie! Na konci dediny bola konečne po kilometri prestávka. Zastavili sme sa pri obore so zvieratkami. Tie zvieratká sa volali daniele a boli pekné, aj keď smrdeli. Opodiaľ stála tehlová ošarpaná chalupa a pán učiteľ nám vysvetlil aj prakticky predviedol, na čo v minulosti slúžila. Bola to ozajstná sušiareň ovocia. Veľa takýchto budov už na Slovensku nenájdete! Z jednej strany sa naložilo do pece uhlie, drevo a kúrilo sa. Z druhej strany sa na prútené plošiny naložilo nakrájané ovocie a zasunulo sa nad vykurované steny pece. Dômyslený systém prípravy ovocia na dlhú a studenú zimu. Nám bolo skôr teplo, a preto sme radšej vykročili v ústrety lesnej tône. Cesta veselo stúpala a my sme vládali stále menej a menej. Boleli nás nohy a na otázku: “Koľko ešte?“, sa nám nedostalo potešujúcej odpovede. „Až na vrch a potom späť!“ Učiteľ nám ukazoval nejaké chránené rastliny priamo na chodníku. Marí sa mi, že to bola prilbovka, ale nohy bolieť neprestávali. Konečne oddych! Stojíme na rázcestí a pred nami rovina. „Ideme doľava, do prudkého kopca!“ zavelil učiteľ a keby som mal pušku, tak strieľam! Po chvíľke sme vraj na hrebeni – neviem načo a kto sa chce teraz práve česať! Voľačo hrozné! Vydávame posledné zvyšky síl (to iba akože, veď si predsa musíme niečo nechať aj na noc!) a zrazu stojíme na vrchu! Zdolali sme Kňaží stôl s nadmorskou výškou 637 m n. m. Mne sa to zdalo ako Kriváň, aj keď som tam nikdy nebola a ani nebudem!!! Zaslúžený oddych a aj celkom nečakane krásne rozhľady do dolín a na vzdialené pohoria. Vidíme Rokošské vrchy, Uhrovský hrad, Jankov Vŕšok, Vtáčnik, Zobor, Pánsku Javorinu, Inovec, dokonca Veľkú aj Malú Hradnú! Teda presnejšie, toto všetko videl pán učiteľ a my sme mu uverili. Po zápise do vrcholovej knihy nasledoval zostup späť. Ten sa mi celkom páčil. Bol oveľa rýchlejší, neboleli pri ňom nohy, rozprávali sme sa o zaujímavých veciach a zdal sa mi o polovicu kratší. Ak budem chodiť niekedy na turistiku, tak len na zostupy!
Hurá do bazéna! To bola radosť. Voda bola perfektná, chalani s učiteľom tam boli hneď. Nám dievčatám to trvalo trochu dlhšie, kým sme sa osmelili. Bolo to super a užívali sme si veru aj viac ako hodinu. Keď už začali modrieť pery a v bruchu vyhrávať muzikanti, bol čas na jedlo. Vlastné zásoby sa veru poriadne scvrkli. Potom sme už len oddychovali, prípadne chodili vyjedať chalanov a oni nás. Takto sme si to predstavovali! Dokonca sme privítali aj popoludňajšiu siestu na lôžku. S maličkou obmenou – nie na svojom! Horúčava pomaly ustupovala, slniečko klesalo k obzoru a blížil sa večer. Zopár fanatikov s učiteľom išlo hrať volejbal, no na posteli to bolo istejšie. Večerným hlavným bodom programu bola opekačka. Veru sme sa dobre napratali! Pomaličky sa stmievalo a padol návrh na večernú prechádzku do krčmy v Slatine. Dlho som váhala, no nakoniec zvíťazila zvedavosť nad lenivosťou. Cesta bola výborná a zaujímavá. Po prvý raz v živote som videla na lúkach najmenej stovku jeleňov, laní a srniek. Nádhera! Debatovali sme o všeličom poučnom a celkom rýchlo sme boli v krčme. Stihli sme to tesne pred záverečnou. Veľmi svojsky sme zahasili smäd a veselo sme vykročili nazad. Bola už celkom tma a vôbec som sa nebála. Pri toľkých chlapoch?! Učiteľ nás cestou naučil poznávať nočnú oblohu. A bolo sa čo učiť. Už vieme, čo je Večernica – Venuša, konečne viem kde je sever, ako nájsť Polárku a že to nie je tá najjasnejšia hviezda oblohy. Poznám už dokonca aj letný trojuholník Altair – Deneb – Vega, ale znova by som ho našla len s pánom učiteľom. Ocitli sme sa pri chate a hodnú chvíľu sme si ešte posedeli pri ohni. Rozprávali sme sa o nás, o škole o našej minulosti aj budúcnosti. O dobrom v nás, no aj o tom zlom. Málokedy sme sa takto spolu rozprávali. To už bol dávno piatok a pomaličky sme sa začali trúsiť do postelí. Poväčšinou do svojich. Tých pár dievčat, ktorým sa to na prvý raz nepodarilo, navigovali učitelia správnym smerom a okolo tretej už bolo počuť iba zurčanie potôčika, zopár neúnavných pilčíkov dreva a padajúcu rosu.
Ráno prišlo veľmi, veľmi rýchlo. Zjavne nám chýbali sily na vstávanie. Zafungovalo ale lákadlo vo forme maslových rožkov s výborným jahodovým džemom od maminy Kontovej, ktoré sa servírovali priamo pred chatou. Teda presnejšie každý si ich musel naservírovať sám. Pani učiteľka k tomu pridala výborný teplý čaj a to sa už v posteli nedalo vydržať. Rozbiehal sa opäť horúci letný deň. Hneď po raňajkách sme zaútočili na bazén a vydržali v ňom veľmi dlho. Pred desiatou sme sa s bazénom rozlúčili a nasledovala tá najhoršia časť tohto krásneho výletu. Balenie, upratovanie a odchod domov! Prečo?? Veď takto by sme tu vedeli vydržať aj týždeň! Nabudúce sem pôjdeme na...! Chyba! Nabudúce už nebude! Bol to náš posledný výlet. Ani nám to v tých chvíľach nedošlo. Teraz to už viem. Autobusom sme na dvakrát prešli do Bánoviec, kde sme mali objednanú pizzu na rozlúčku. Na rozlúčku s týmto vydareným výletom a vlastne aj na rozlúčku so školskými výletmi. Tých pár dní, čo nám ešte zostávajú do konca školského roka ubehne ani sa nenazdáme. Rozídeme sa za svojimi snami, školami, povinnosťami, novými skúsenosťami, výhrami aj prehrami.
Dva dni na chate v Trebichave ubehli bláznivo rýchlo a chcem veriť, že zážitky z neho budú vypŕchať poriadne dlho.
Veľmi unavená, ale spokojná žiačka z 9. B
boli pridané fotografie.
doafrickom štáte v Ugande. V obecnom kultúrnom dome im ho formou prezentácií, videonahrávok a hlavne osobných zážitkov počas viac ako dvoch hodín priblížili