V piatok 27.11.2015 sme sa siedmaci, ôsmaci a deviataci vybrali na exkurziu do zahraničia. Bolo to iba na skok od našich hraníc, ale bola to predsa len metropola Moravy – Brno.
Cesta tam ubiehala neobyčajne pokojne a rýchlo. Po dvoch hodinkách nasledovala krátka zastávka tesne pred cieľom, zastávka s historickým nádychom. Práve pred 210 rokmi sa pri obci Slavkov uskutočnila významná Bitka troch cisárov. V sychravom a pochmúrnom počasí sme vystúpili z teplúčka autobusu a aspoň fiktívne sme sa ocitli v roku 1805, tesne pred Vianocami na Prateckom kopci. Vtedy tu nebolo nič, iba krásny výhľad na široké Moravské pole. Dnes tu stojí mohutná Mohyla mieru na pamiatku významnej a pre nás ťažko pochopiteľnej vojenskej udalosti. Odohral sa tu neľútostný boj francúzskej armády pod vedením cisára Napoleona Bonaparta I. proti spojeneckým vojskám ruskej a rímskonemeckej armády pod vedením cára Alexandra I. a cisára Františka I. História píše, že víťazom bitky sa stal Napoleon a skončilo ňou obdobie rímskonemeckej ríše. Nám ale v pamäti najviac utkvelo, že v ten deň, 2. decembra 1805 tu zomrelo viac ako 45 tisíc odhodlaných vojakov! S otáznikom v mysli sme radšej opustili toto smutné miesto a po chvíli sme už boli v centre Brna. Nasledovala krátka (ako pre koho?!) a celkom rýchla (asi pre všetkých!) prehliadka centra mesta, chystajúceho si vianočný šat. Videli sme toho veľa, ale moc sme si toho nezapamätali. Preleteli sme Vaňkovkou a vedeli sme, že do nej sa ešte vrátime. Tu nás totiž čakal vrchol dňa – nákupy! Potom sme boli uprostred vysokých starých budov a množstva ponáhľajúcich sa ľudí. Prešli sme okolo zopár starých kostolov a dostali sa na Námestie slobody. Bolo plné drevených domčekov s vianočnou tematikou s ponukou všakovakých voňavých a lákavých špecialít na jedenie aj pitie. Vzhľadom na našu rýchlosť presunu nám musela stačiť potrava pre nosy. Ústa a žalúdky ešte museli počkať. Okolo mestskej radnice sme prešli ne Zelený trh, kde sa odohrávalo to isté, čo na predošlom námestí – predvianočné trhy s rovnako voňavou a chutnou ponukou. Chvíľku sme stáli pred nejakým Moravským múzeom(Dietrichsteinský palác to bol predtým!), niektorí chlapci navštívili modro-biele búdky TOI a spoločne sme potom stúpali na kopec Petrov. Na ňom už dlhé storočia stojí dominanta Brna – gotický kostol Petra a Pavla. Bol strašne vysoký a strašidelný. Vo vnútri už vyzeral celkom pokojne a prívetivo - na celých 8 minút! Popri hradbách Petrova sme sa presunuli na krásne výhľadové miesto pri vysokom kamennom obelisku. Videli sme celé Brno v svojej jesennej kráse. Z rozjímania nás vytrhol povel na zrýchlený presun cez pulzujúce mestské centrum a Vaňkovku (druhá jej návšteva s motivačným zámerom a bez zastavenia!) až k autobusu. Tesne po poludní sme sa presunuli k výstavisku a vstúpili do sveta vedy, prístrojov, fyzikálnych dejov a počítačovej grafiky. Vstúpili sme do Vida science centra, ktoré sa nám stalo na tri hodiny školou aj detským ihriskom zároveň. Len málokde si môže človek užiť toľko voľnosti a tvorivosti pri praktickom overovaní fungovania sveta techniky bez toho, že by mohol niečo pokaziť, rozbiť, či odtrhnúť, ako tu. Pobehovali sme z miesta na miesto a skúšali svoju šikovnosť, silu a vytrvalosť. Mohli sme si z plného hrdla slobodne zarevať, zaskákať, zalietať, zabúchať či zabicyklovať. Mohli sme sa stať televíznou „rosničkou“ a predpovedať pred kamerami počasie na zajtra, zažiť zemetrasenie aj cunami. Bolo nám tu suprovo, nikto nám nič nezakazoval, nikto nám nič nenariaďoval a konečne sme sa nikam neponáhľali. A keď sme už boli ulietaní, ubehaní a uskákaní, posadili sme sa na pol hodinu do špeciálnej divadelnej sály. Tu sme si pozreli pútavú praktickú prezentáciu s tematikou fyzikálnej podstaty hydrostatického a atmosférického tlaku okolo nás. Bolo to celkom vtipné a zaujímavé, ale my sme už cítili, že prichádza náš čas. Opustili sme toto centrum vedy a ponáhľali sa do centra nákupov a obchodov. Konečne – na tretí pokus – bola Vaňkovka naša! Mali sme tam ale celkom málo času a ešte menej peňazí. Ťažko povedať, čoho bolo menej. Ale ten pocit slobodného behania po obchodoch bol nádherný! Veľmi ťažko sme sa dali všetci štyridsiatištyria plus traja učitelia dokopy a mohli opustiť to centrum hriešneho a slastného utrácania peňazí. Večerným Brnom sme sa vzďaľovali všetkému prežitému. A ako keby nás to Brno ani nechcelo pustiť domov. V hustej piatkovej zápche sme sa vzďaľovali rýchlosťou(ľahšie je, poučení fyzikou, tento presun nazývať pomalosťou!) 10 km za hodinu!!! Priamo úmerne hustnutia dopravnej zápchy sa zvyšovala intenzita nášho hluku v autobuse. Učitelia a šofér by sa istotne radi vrátili aspoň na hodinu do zvukotesnej búdky vo Vida parku! Ale oni hrdinsky a vytrvalo znášali tieto neopakovateľné chvíle v našej spoločnosti. My si myslíme, že sme boli celkom dobrí a oni to po dvoch či dvadsiatich dňoch budú konštatovať tiež. Oni si pre nás vymysleli takúto úžasnú exkurziu, tak predsa vedeli čo ich tu s nami čaká – ta ne!? Po viac ako hodine sme sa zrazu zázrakom začali posúvať rýchlosťou podobajúcou sa dopravným prostriedkom tretieho tisícročia a neodvratne sme smerovali na rodné Slovensko. Priam darom z neba sa nám stala zastávka na nemenovanej benzínke. Poväčšinou sem chodia všetci načerpať. My sme tu len tak-tak stihli to opačné! No a potom už nič nestálo v ceste a šťastne bez nehody sme pristali takmer v noci vo Svinnej. Nasledovali obrázky z prostredia MHD a zastavovalo a vystupovalo sa každú tretiu minútu. A asi tak po desiatej zastávke nastala tá neuveriteľná chvíľa, že všetci v autobuse stíchli a cesta plynula tak, ako si to učitelia celý čas priali. To už ale boli v našom autobuse iba oni traja a ujo šofér. My sme žiaľ už tieto vzácne minútky nemali možnosť zažiť. Možno niekedy nabudúce. Už sa veľmi tešíme! A ešte niečo, aby sme nezabudli – veľmi pekne ďakujeme!
Ukričaní, pobláznení, ale inak celkom dobrí žiaci zo ZŠ Svinná
doafrickom štáte v Ugande. V obecnom kultúrnom dome im ho formou prezentácií, videonahrávok a hlavne osobných zážitkov počas viac ako dvoch hodín priblížili