Do galérie Výlet 9.A do Trebichavy boli pridané fotografie.
V čase, keď to mali deviataci „za trinásť“, vybrali sa na koncoročný výlet spojený s krajinárskou exkurziou do neďalekej ale o to tajomnejšej Trebichavy. Znie to až neuveriteľne, ale bola to ich posledná akcia v tejto škole! Aj napriek tomu, že celý výlet bol dostatočne dlho a svedomito pripravovaný, visel nad mnohými vecami až do samučičkého začiatku otáznik. Všetci presne vedeli aký bude program, čo tam bude na jedenie, kto bude s kým na izbe (teda aspoň pre začiatok!), dokonca aj aké bude počasie. Ibaže sa nevedelo, kto tam nakoniec nepôjde, ako sa tam pôjde a ešte zopár nepodstatných a nepublikovateľných skutočností...
Išlo sa v stredu ráno objednaným autobusom, do ktorého nasadlo 23 deviatakov plných očakávaní, predstáv a túžob po poslednom oficiálne povolenom dobrodružstve v základnej škole. Plný bol aj autobus – batožinami, stanmi, karimatkami, spacákmi, korčuľami, filmovou technikou, loptami a tiež potravinami. Úvodné dojmy boli úžasné! Chata uprostred hôr obklopená čerstvo pokosenými lúkami, s bazénom s priezračne čistou vodou, s horskou bystrinou kaskádovite padajúcou do vodnej nádrže a k tomu krásne slnečné počasie – proste sen! Široko – ďaleko žiadna stopa po civilizácii, dokonca aj po telefónny signál si bolo treba občas zájsť až na pol kilometra vzdialenú cestu. Ubytovanie prebehlo veľmi rýchlo a v pohode. Každému sa ušlo miesto pod strechou v štyroch nie priestranných ani komfortných, zato romantických a množstvo zážitkov poskytujúcich izbách. K dispozícii boli dve sprchy s teplou vodou a toaletami, tiež dve chladničky, kuchynka s kompletnou výbavou, sporák, mikrovlnka a rýchlovarná kanvica. Vonku bolo toho ešte viac. Okrem už spomenutého bazéna to bola sprcha, hojdačka, priestranný altánok s posedením, krb na opekanie a grilovanie, veľké ruské kolky, chládok aj trávnik na opaľovanie, hudba, vonkajšie ohnisko s posedením a hlavne slobodná možnosť voľne sa vybrať do okolitej prírody. Našli sa aj piati, ktorí spočiatku odmietali pohodlie chaty a na čas sa stali „bezchatovcami“! Učiteľ im miesto toho pripravil komfortné miesto pod hviezdami v dvoch kompletne vybavených stanoch. Keďže program na všetky tri dni bol vopred známy, po necelej hodine oddychu na vybraných lôžkach a vybalení si potravín do chladničiek, nasledoval prvý jeho bod – turistická vychádzka na Kňaží stôl. Nie moc výrazný a ani moc známy kopec nad malebnou dedinkou Trebichava, v ktorej líšky robia poštárky, medvede dávajú dobrú noc a na konci ktorej sa aj muchy otáčajú. Od chaty bol vzdialený necelé štyri kilometre a jeho nadmorská výška 637 m si vyžadovala 295 m výstupu do kopca. Presne podľa plánu po 90 minútach stúpania a vari 80 minútach hundrania boli všetci na vrchole kopca. Teda všetci okrem štyroch dievčat limitovaných zle načasovanými svojimi dňami, prípadne inými krátkodobými zdravotnými problémami. Výhľady z neho boli síce veľmi pekné, ale vidina bazéna pri chate a nezáujem o zvláštnosti flóry a fauny CHKO mikroregiónu Podhorie boli silnejšie. Ešteže zostal čas na zápis do vrcholovej knihy a spoločné foto! Cesta dolu bola rýchlejšia aj veselšia. Vyplnená bola debatami na vážne aj veselé témy, na ktoré v škole nie je čas. Prebehlo sa mŕtvou dedinkou, v ktorej dnes už býva iba 37 stálych obyvateľov. Títo autobus vidia iba trikrát denne a krčmu môžu navštíviť iba raz v roku! Nadišiel čas kúpania sa, skákania a bláznenia sa v bazéne. Voda sa síce teplou nazvať rozhodne nedala, ale tí otužilejší postupne privábili do nej takmer všetkých ostatných. Radosť to sledovať! Čas plynul celkom nepozorovane a nekontrolované jašenie sa bolo sporadicky prerušované iba úchytkom jedla, ležania na dekách, vychádzok do lesa a za telefónnym signálom. Tí, čo príliš neholdovali slnku, len tak polihovali na izbách, vo dvojiciach aj trojiciach rozvíjali nedokončené aj ešte nezačaté konverzácie a trávili čas sladkého nič nerobenia. Našli sa aj vyznávači kolieskových korčúľ, ktorí sa nerušene vozili z Trebichavy do Slatiny cestou bez jediného auta. To si už ale slnko bez zľutovania „začalo ustielať“ za lesom nad bazénom a prišiel prvý večer. Večer bohatý na zážitky a nezabudnuteľné dojmy. Zatiaľ čo otužilci ešte vytrvalo vystrájali v bazéne a romantici sa pokojne prechádzali okolím, hladoši už chystali drevo a proviant na opekačku. Ponuka bola veru pestrá! O malú chvíľu už bolo okolie chaty zahalené dymom a vôňami všemožných nezdravých dobrôt, ktoré tak zdravo chutia. Hodovalo sa až do tmy. Nasledovalo nočné letné kino! Bonus na záver dňa od učiteľa, ktorému sa nelenilo priviesť a pripraviť techniku ako v ozajstnom kine a to ešte v prírode. Všetci si posadali na trávnatý svah s lavičkami s dekami a karimatkami a sledovali veselé aj napínavé filmy na plátne až do druhého dňa! A ani to ešte nebol koniec. Na vydýchanie sa po nervy drásajúcom filme dobre padla nočná prechádzka za hviezdami. Dievčatá, ktoré sa vybrali len za signálom k mostu, mali k filmu aj bonus s neznámou nočnou postavou s reflexnými prvkami, ktorá im prekazila pokojné telefonovanie, a ktorá podľa učiteľa smrdela fajčením! Miesto toho mali zrýchlený presun na chatu a zvýšený tep na 120! Všetci tí, čo vydržali so zaklonenou hlavou a zrakom upretým do nekonečných diaľav vesmíru, si mohli spomenúť na podobné pocity z lyžiarskeho kurzu vo Vernári. Určite si budú pamätať tri hviezdy tvoriace letný trojuholník, ako aj presný návod na nájdenie Polárky. Učiteľ im to krásne dokumentoval pomocou Maťovho lasera a dobre vie, že už si to nepamätá ani jeden z nich. Noc už mala nakročené do svojej druhej polovice, keď si všetci nachádzali svoje miesta v posteliach. Boli aj takí, ktorým sa to nepodarilo ani na štvrtý raz. Boli aj takí, ktorí si náhodou našli rovnakú posteľ a nevedeli sa dohodnúť, kto z nich sa pomýlil. Boli dokonca aj takí, ktorí v túto noc spali! Skoro všetci v chate sa nevedeli dočkať, kedy už konečne učiteľ zaspí, zatiaľ čo tí piati otužilci v stanoch sa nevedeli dočkať rána. Ráno bolo ako z rozprávky O šípkovej Ruženke. Zakliate kráľovstvo. Slnko už bolo vysoko nad Trebichavou a v škole už bežala tretia hodina, keď mnohým došlo, že treba vstávať. Raňajky boli na etapy, takmer ako blížiaca sa Tour de France – na 21 etáp. Presnejšie od 8:30 do 11:00! Nikto sa nikam nenáhlil a každý si tento bod programu pochvaľoval. Na programe bolo totiž voľno! Kúpanie, prechádzky, korčuľovanie, opaľovanie, telefonovanie,... Bolo krásne slnečné poludnie, keď všetky tieto činnosti ustali, pretože došla zásielka od aktívnych rodičov v podobe dvoch kanistrov horúcej kapustnice. Určite dovtedy nikoho netrápil hlad, no voňavá kapustnica nechala ľahostajných iba zarytých vegetariánov, či prísne diétujúce dievčatá. Pochutili si skoro všetci! Nasledovala zaslúžená siesta pri bazéne, prípadne na izbách. Slnko poriadne pripekalo a celkom neplánovane začínala aj zápletka ako v podarenom románe. Najskôr sa všetci pekne vybrali vytráviť kapustnicu pešou prechádzkou do neďalekej (pojem dosť relatívny, pretože pre niekoho to bolo poriadne ďaleko!) Slatiny. Učiteľ ešte popri tom vybavil autom prísun čerstvo napečených koláčov z blízkej pekárne v Krásnej Vsi a zastihol celú výpravu v obchode v Slatine. Potom nasledoval presun do areálu miestnej školy, kde mal učiteľ vybavené multifunkčné ihrisko s pripravenou volejbalovou sieťou a mohol sa začať očakávaný volejbalový zápas. Miesto deckami tak obľúbeného volejbalu sa ale začal zápas nešportový! Zápas medzi zdravým rozumom a aroganciou, medzi ochotou chápať a nepochopením, medzi dohodnutými pravidlami a náhodnými vzplanutiami. Takéto zápasy sa väčšinou nekončia dobre. Bol to aj náš prípad. Namiesto volejbalu nasledoval skreč zo strany učiteľa a potupný návrat do chaty! Návrat plný zloby, výčitiek, urážok, smútku a sĺz. Dráma vrcholila a trvala 4 kilometre. Na moste pred chatou prišli prvé následky. Posledných 5 minút so svojimi nerozlučnými priateľmi – telefónmi – a potom rozlúčka na nekonečných 16 hodín! Nikto nevedel prečo! Vlastne nie nikto, iba nikto okrem učiteľa! Ten oznámil všetkým zmenu programu až do konca výletu a odišiel do chaty. V chate každý nafasoval ešte teplé koláčiky a na výmenu odovzdal do úschovy svoj poklad najcennejší. Zavládlo ticho a napätie sa postupne strácalo v studenej vode bazéna a v hlúčikoch opatrne argumentujúcich deciek. Hľadali sa príčiny, vinníci, ukrivdení a potrestaní a to aj napriek tomu, že učiteľ všetkým na moste tesne pred mobilným embargom povedal, že jediný vinník je on sám. Tí, čo ho chceli pochopiť, pochopili, tí, čo nechceli, nepochopia nikdy! Zopár deciek si išlo schladiť vášne s učiteľom do lesa a ostatní sa šplechotali pod dohľadom učiteľky v bazéne. Náhle prišiel večer. Večer plný nečakaných emócii, plný úprimnosti a lásky, večer s teplom nielen v ohni ale aj v srdci, slzami v očiach a výpoveďami o čistote ducha. Večer posledný a vlastne prvý. Večer, ktorý akosi symbolicky začala sebavedomá a zodpovedná kačka – matka – ktorá po cestičke nebojácne priviedla ku jazierku svojich 10 vzorne pochodujúcich potomkov. Dojímavá príhoda, ktorá mala navodiť atmosféru dojatia z chvíľ prichádzajúcich s tmou. Pri ohnisku sa začali schádzať tí romantickejšie založení a hladní a pri lavičke sa hojdali v rytme disco tí energickejší. Postupne sa ale všetci poukladali okolo ohňa a úplne neorganizovane a spontánne čakali na vyvrcholenie. Prišlo! Prišlo tak, ako by ho nenapísal ani ten najväčší majster pera. Prišlo síce načakane, no o to krajšie a cennejšie. Začiatok bol úplne nevinný, veselý a úsmevný s množstvom vtipov a príbehov zo života. V tej pravej chvíli však učiteľ využil prítomnú energiu vnútorných pocitov kolektívu a začal svoj nekonečne dlhý príhovor k svojim žiakom. K žiakom, ktorým dal tak veľa, že to často ani neboli schopní uniesť. Ten príhovor bol plný emócii, uznania, pochopenia, vďaky, ale aj výčitiek a sklamaní. A akoby samozrejme a automaticky, no z ničoho nič a ako nikdy doteraz prišlo síce pomaly, no celkom majstrovsky aj uvoľňovanie myšlienok a názorov samotných detí. Citov a pocitov zo seba samého, pocitov z triedy aj z učiteľa a jeho jedinečnom formovaní ich pováh, myšlienok a postojov. Ešte nikdy nezaznelo na jednom mieste toľko nečakaných trefných a vtipných postojov a vyjadrení z úst deciek aj cez slzy v očiach. Bolo ich počuť v hlase a odrážali sa cez plamienky ohňa a zasahovali každého z prítomných. Tá magická atmosféra súzvuku citov a duší bola ozajstným vyvrcholením dňa, aj výletu a vari aj celého štvorročného spoločného života tejto jedinečnej triedy a triedneho učiteľa. Bolo to krásne a nezabudnuteľné a tak kruto krátke. Ozaj a vlastne prečo? Prečo to nejde takto aj inokedy? Bola polnoc a všetkých čakala noc. Noc celkom výnimočná. Posledná noc na poslednom výlete s učiteľom. Tie bývajú bujaré a hlučné. Táto nebola. Táto noc bola krásne nakazená a opantaná citlivými výpoveďami detí aj učiteľa. Každý spal tam, kde chcel, dokonca aj s kým chcel. Nikdy sa už asi nedozvieme, prečo bol v túto noc úplný pokoj až do samého rána. Vari všetci pochopili, že teraz je ten okamih, keď má nastať v hlavách a citoch súlad!? Alebo len necháme učiteľa nech si to tak myslí?
Ráno bolo krásne, tiché a kruté zároveň. Učiteľ nikoho nebudil, iba rýchlo stihol poskladať stany, spacáky, uteráky a porozkladané oblečenia. Začalo totiž pršať. Presne podľa predpovede. O pol ôsmej už všetci pochopili, čo je ich povinnosťou a do hodiny boli všetky veci zbalené, izby upratané a okolie chaty vyzeralo rovnako, ako pri príchode. Raňajky boli bohaté, ale smutné. Dokonca aj vrátenie telefónov majiteľom pripadalo celkom sucho. Neúprosný stroj času nemá pochopenie a súcit s nikým. Rovnako meria čas pre zážitky dobré aj zlé. To iba nám pripadá tak nespravodlivo. Napriek upršanému počasiu zostal čas na fotky na rozlúčku s krásnym prostredím chaty. Na rozlúčku s miestom, z ktorého si odnášame skvelé zážitky, a ktoré v nás navždy zanechá očarujúci a silný dojem z nezvyčajných okamihov úžasnej sily kolektívneho cítenia. Uvedomenia si vyvrcholenia obrovského množstva spoločných dní a zážitkov jednej triedy a jedného učiteľa. Návrat domov býva väčšinou radostný. Tento ale nebol. Možno to bolo únavou, možno zmätkom v hlavách z prežitého, možno smútkom z predstavy, že je naozaj koniec?!...
Mgr. Daniel Bakyta
