Najúspešnejší z
berači papiera
- všetci ocenení nazbierali viac 100 kg.
Novinky
Zber papiera
Rozlúčka s deviatakmi
Do galérie Rozlúčka s deviatakmi boli pridané fotografie.
5.B - výlet do Ostratíc
Do galérie 5.B - výlet do Ostratíc boli pridané fotografie.
Výlet 5.A a 5.B
Do galérie Výlet 5.A a 5.B boli pridané fotografie.
Čistenie priehrady
Do galérie Čistenie priehrady boli pridané fotografie.
Plenárne zasadnutie v materskej škole
Materská škola pozýva rodičov na plenárne zasadnutie, ktoré sa uskutoční 25.08.2016 o 15:30 hod. v budove materskej školy. Bude prebiehať i voľba zástupcov za rodičov do Rady rodičov za materskú školu. Účasť rodičov nutná.
Školské prázdniny (letné) končia 02.09.2016 (piatok). Vyučovanie ako i prevádzka materskej školy sa v školskom roku 2016/2017 začína 05.09.2016 (pondelok).
Moje zvieratko
Do galérie Moje zvieratko boli pridané fotografie.
Výlet 3.A a 4.A
Do galérie Výlet 3.A a 4.A boli pridané fotografie.
Z A Č I A T O K Š K O L S K É H O R O K A 2016 / 2017
Z A Č I A T O K Š K O L S K É H O R O K A 2016 / 2017
5. septembra 2016 8:00
Krásne tri dni v Nízkych Tatrách
Do galérie Krásne tri dni v Nízkych Tatrách boli pridané fotografie - zaspomínajte si spolu s ôsmakmi a deviatakmi na ich koncoročný výlet v Nízkych Tatrách :-)
Na tohtoročný jún som sa tešil už poriadne dlho a to hneď z troch dôvodov. Prvý dôvod je celkom prozaický - som žiak a jún je posledný mesiac nášho mordovania v škole! Druhý dôvod je celkom výnimočný - som Slovák a naši futbalisti postúpili na ME. Viem, že to bolo prvý a verím že nie posledný raz. A verím aj v ich úspech vo Francúzsku. Tretí dôvod je úplne jedinečný a nemôže sa opakovať – som totiž jeden zo šťastlivcov našej školy, ktorí ideme na trojdňový výlet do Nízkych Tatier. Je nás spolu 41 ôsmakov aj deviatakov a tešíme sa na všetko! Na cestu vlakom, na bývanie v horskej chate mimo civilizácie, na športovanie, na turistiku, na kúpanie sa v kadi v Liptovskom Jáne, na jaskyne, na večery a najmä noci v chate s našimi babami, na .....
Je streda ráno, vstávam už o piatej a neviem sa dočkať. Všetko potrebné mám už odvčera pobalené. Už len pre istotu – peniaze, jedlo, oblečenie, obutie, samozrejme mobil, dvoje slúchadlá, mám všetko! „Ty vole – kartička poistenca!!!“ Fuj – mám! Vyrážam, aby som nebol posledný, nepotrebujem naštvať učiteľa hneď zrána! O siedmej sme pred školou všetci do nohy, teda okrem tých, ktorí sa vopred dohodli inak. Kontrola počtu žiakov ako vždy a „kolóna utečencov z domu“ sa pohla s kuframi smer stanica. Neviem kedy nastupovalo vo Svinnej do vlaku toľko ľudí naraz!? „Zmestili sme sa!“ Cesta ubehla veľmi rýchlo. V Trenčíne máme skoro hodinu čas, tak ešte bežíme do mesta kúpiť niečo pod zub. Rýchlik R 603 už brzdí a v chvate hľadáme miestenkový vozeň číslo 3. Podarilo sa, sedíme všetci na svojich miestach, učitelia si vydýchli a môžu si už aspoň na minútku sadnúť aj oni. Vyberáme jedlo, pitie a samozrejme telefóny a nabíjačky, vo vlaku je predsa wi-fi free a to je to hlavné! Netuším, kadiaľ ideme, čo vidíme vľavo, čo vpravo, aj keď učiteľ spomína voľajaké „nosnice, hričov, akýsi starý hrad (ktorýže je nový?), potom čosi o Kriváni, aj keď sú Tatry ešte ďaleko, vľavo hore je vraj šíp s krížom“. Moc ma to netankuje, v ušiach mi duní muzika a okolo mňa sa to zdravo hýbe! Už sedím na štvrtom mieste a stojíme v Ružomberku. Zaznieva povel: „Zbaliť si veci o chvíľu je vľavo Choč a vpravo Poludnica a vystupujeme! Nie, zle som počul, o chvíľu je Liptovský Mikuláš a tam nás čaká zajtra šesť hodinová túra“! Nastáva chaos a vystupujeme. Stojíme všetci na stanici v Mikuláši a rýchlik mizne v diaľke. Batožiny nechávame na autobusovej stanici a smerujeme do centra mesta. Stíhame pizzu, prebehneme po námestí a nakukneme do pár obchodov. Po polhodine sa presúvame späť k svojim batožinám a nastupujeme do objednaného autobusu, ktorý nás vezie v búrke až celkom pred Chatu Opalisko za Závažnou Porubou, kde bude náš prechodný domov. Rozdelenie do izieb bolo bleskové, vedeli sme ho už v škole! Izby sú perfektné - so sprchami, plazmami a celkom pekným nábytkom. Beháme do ostatných izieb, všetci v chate sú spokojní, baby v bungalove ohŕňali nosy, ale majú to úplne super! Len u učiteľov to vyzerá ako vo väzení, nemenil by som. Už len aby prestalo pršať! Prišiel ale čas nášho ťažkého zápasu na ME proti Rusom. Pochopil som, že to pršalo šťastie našim chlapcom, pretože po výhre 2:1 a góloch Weisa a Hamšíka vyšlo slniečko a bolo priam horúco. Vybehli sme na krásne trávnaté svahy pri chate, trampolíny a ihriská. Už je ale čas večere a prvý raz sedíme spolu v peknej jedálni a snažíme sa počúvať učiteľa. Moc nám to ale nejde a nebude to tu asi posledný raz! Horíme nedočkavosťou a sme plní očakávaní a vtedy deti ešte nevedia počúvať! „Veď to pochopte, pán učiteľ“! Opäť ale prší, čo nám komplikuje plány. Nám aj učiteľovi! Ten ale neváha a spolu s pani učiteľkou a asi desiatimi odvážlivcami kráčajú proti noci a dažďu v pršiplášťoch do lesa. Vraj sa idú kúpať do Jánskej kade. Idem aj ja, nech je sranda! Ideme hustým lesom a ešte hustejším dažďom do hustnúcej tmy! A keď nám pod stromom učupený bača oznamuje, že sú tam medvede, krvi by ste sa mi nedorezali. Po pol hodine sme boli pri Máji – aj napriek tomu, že je polovica júna. To sa tak volá rekreačné zariadenie za Liptovským Jánom. Najskôr sa za dažďa ponárame do nejakej smrdiacej vody sfarbenej avivážou a napodiv ohriatej. Vo vode bolo super, len vonku to už bolo kruté a najmä, keď sa nemáte do čoho prezliecť. Opäť som raz nepočúval učiteľa! Behom sa presúvame do dediny a ponárame sa do bublinkovej vody v kadi. Bolo to perfektné, no po istom čase tá potvorská voda začínala štípať! A najviac na istých, pre chlapcov dôležitých miestach. „Vydržím to, som predsa chlap alebo ešte nie!?“ Už neprší a je celkom príjemne teplo, aj keď mi od vody v kadi drkocú zuby. Vyriešil to horúci čaj v bufete Pri kadi. Proti tme sa vraciame späť do chaty lesnou cestou asi 3 km. Medvede odháňame falošným, no o to hlasnejším spevom. V okolí chaty vládne čulý ruch. Každý sa zabáva po svojom a tak by to vyzeralo až do rána, keby neprišiel rázny pokyn učiteľov na večierku. Nechcelo sa nám, ale každý musel domov. Božechráň, to nie, len do svojej izby! Zdalo sa mi, že sme celkom pochopili a do hodiny bol v chate a jej priľahlom okolí pokoj. Učitelia si tiež potrebujú pred náročným zajtrajším dňom oddýchnuť, preto ich netreba dráždiť a počkať, kým nezaspia.
Ráno prišlo celkom nečakane. Bolo krásne s modrou oblohou a neviem ako ostatní, no ja som sa tešil na výstup na Poludnicu. Učiteľ nám o nej veľa rozprával a od samého začiatku to bol hlavný cieľ nášho výletu. Nie však pre všetkých! On to určite očakával, ale aj tak ho nemilo prekvapilo, keď po raňajkách až 18 z nás takúto šancu na otestovanie svojich fyzických aj mentálnych schopností odmietlo. Nakoniec nás išlo hore 25 a nebolo ťažké vidieť v učiteľových očiach sklamanie. Nebolo to prvý ani posledný raz na tomto výlete. My sme už takí! Asi nám ešte potrvá, kým si osvojíme zmysel pre zodpovednosť. Asi hodinu sme stúpali lesným chodníkom v príjemnom chládku a pravidelne odpočívali. Pochopili sme, že skupina musí ísť tak rýchlo, ako jej najpomalší člen. Konečne sa objavili lúky posiate žltohlavom a okamih, keď sa chodník vyrovnal. Trvalo to ale iba chvíľočku, potom nasledoval prudký strmý úsek, ktorý sme občas zdolávali aj štvornožky. Bola to veru drina, presne tak, ako nám to opisoval učiteľ. Namáhavý výstup bol spestrený vstupom do hlbokej medvedej jaskyne vo výške 1200 m. To bol nápad! Komu sa chcelo takto vysoko hĺbiť jaskyňu?! „Spoločná fotka a pokračujeme hore!“ zahlásil učiteľ. Všeličo sme mali na jazyku, no väčšina z nás si to nechala pre seba. Stále sme stúpali, les sa rozostúpil a boli krásne výhľady na Liptov a Tatry s Kriváňom. Aspoň takto to hovoril učiteľ a verili sme mu. Rozprával aj niečo o rastlinnej inverzii, o najdlhšom moste Slovenska, o Štrbskom Plese, o prečerpávacej nádrži Čierny Váh, ale kto by si to mal pamätať!? Túžobne očakávaný vrchol Poludnice nie a nie prísť. A veru prišiel a potešil nás. Konečne si môžeme sadnúť, najesť a napiť sa. Slnko sa schovalo za mraky a viditeľnosť nebola ideálna. To ale trápilo iba učiteľa. Nás tešilo, že sedíme a konzumujeme vynesené potraviny. Asi po 10 minútach nás ale učiteľ šokoval vetou: „Dojesť, dopiť a pokračujeme na vrchol!“ Až po pár minútach hnevu sa človeku v hlave vybavia chvíle, keď ešte v škole zazneli informácie o dvoch vrcholoch tej potvory Poludnice. Ten druhý – hlavný je vo výške 1540 m n.m. budem si to dlho pamätať! Netrvalo to ani 10 minút. Ten vrchol ma trochu sklamal, pretože to nie je vrchol, ale trávnatá plošina o veľkosti futbalového ihriska ohraničená skalnatými zrázmi. Pod nimi bola vari 200 metrová hlbočina a za ňou nádherné výhľady na hrebeň Nízkych Tatier. Vrcholy Chopka ani Ďumbiera nám ale mraky vidieť nedoprajú. Robíme si vrcholové fotky a keďže fúka nepríjemný vietor, väčšina z nás túži po návrate dolu. Štyria chalani ale zostávame spolu s učiteľom na vrchole a užívame si ticho. Slnku sa síce nedarí vyhrať súboj s mrakmi, no aj tak prežívame na vrchole Poludnice krásne chvíle. Cesta dolu je rýchla a zaujímavá. Skupinu dobiehame až pod jaskyňou a pohromade sme až dolu na lúke. Keď už skupina vyráža dolu ku chate, vybieha z lesa na lúku český turista a kričí po nás, aby sme išli preč, lebo na chodníku vyplašil tri medvede. Nebolo nám viac treba, chceli sme ich vidieť aj my. Medvede ale po stretnutí s nami moc netúžia, a tak sme sa na naše šťastie nestretli. Z posledných síl prichádzame ku chate zaliatej slnkom a do bodky tak plníme hlavný program dňa a dokonca aj do minúty. Je presne 15:00 h. Nasleduje zaslúžený oddych a všetci sa rozliezame do izieb a zbližujeme sa so svojimi posteľami. Dlho v nich ale nevydržíme. Už po chvíli hráme volejbal, skáčeme na trampolíne, pobehujeme po lese alebo posedávame v bufete pri futbale a kofole. Večera prichádza celkom rýchlo a v pravý čas. Je treba doplniť vydanú energiu a najesť sa pred bohatým večerným a nočným programom. Jedlo je výborné a skoro všetci ho pojeme, niektorí dokonca aj polievku! Horšie to už je s našou disciplínou. Učiteľ sa nie a nie dostať k slovu, aby nám povedal, čo nás čaká, preto sa skúša zahrať na jedného z nás. Oznamuje nám, že po večeri si pôjde s chlapcami zahrať futbal, lebo sa mu chce. Potom si on sadne k televízoru a pozrie si futbal namiesto plánovanej nočnej hry a vychádzky do Jána. Čo ho vraj po tom, že tak bolo naplánované a že my chceme! Jemu sa to vraj chystať nechce! Potom sa pôjde pekne spať a o 22:00 h. bude večierka! Nedobre sa nám počúva jeho príhovor o tom, akí sme a ako registrujeme len sami seba a nie sme ochotní poslúchať. Všímam si, že aj kuchár so servírkou v kuchyni prestali umývať riady a započúvali sa. Oni ale na rozdiel od nás neprídu o najkrajší zážitok z výletu. To sme pekne po......li! Čo teraz? On to myslí celkom vážne. Už ho poznám, naozaj sme mu to nemali urobiť! Opäť sa potvrdilo to, čo sa nám stáva často. Zopár nevychovancov, ktorí sa potrebujú predviesť kazia meno a zážitok všetkým. A toľkokrát sme to už spolu riešili. Nevieme alebo nechceme sa poučiť!? Hráme teda futbal spolu s učiteľom a tuším sme aj vyhrali, no neteší nás to. Vtom prichádza dolu k ihrisku celá skupina deciek z chaty. Zdá sa, že idú robiť publikum, no oni prišli vyjednávať. Zápas je prerušený a začínajú rokovania za zeleným umelým trávnatým ihriskom. Od našich hovorcov zaznievajú slová ľútosti a ospravedlnenia za svoje chyby a prosby o odpustenie. Vyzerá to celkom úprimne a dôveryhodne. Zaberá to! Učiteľ berie do úvahy naše argumenty a spomína akési čiarky, či paličky a oplotenie celého areálu. Neviem, čo tým myslí, no my sa opäť môžeme tešiť na nočnú hru a vychádzku do kade. Ani nie po hodine je nočná hra pripravená, no ešte pred ňou tu je možnosť ísť sa okúpať do kade v Jáne. Našli sa až štyria, komu sa chce znova šliapať asi 6 km do Jána a späť. Kto išiel, neoľutoval. Cesta tam je adrenalínová, pretože medvede sa stále potulujú blízkymi lesmi. Kúpanie v kadi má svoje čaro a ešte navyše v tme. Cesta nazad je o čosi dlhšia a nie lesom. Nočná hra sa začína uprostred noci a je veľmi dramatická. Nie všetky štvorčlenné zmiešané družstvá majú odvahu vykročiť s jednou baterkou v ústrety lesa a noci. Trasa preteku je vyznačená bielymi stužkami a pri dvoch zelených stužkách je treba hľadať ukrytý predmet, ktorý do lesa nepatrí. Nie všetkým sa podarí nájsť 5 ukrytých predmetov a nie všetkým sa podarí nezablúdiť, preto je víťazom každý, kto príde do cieľa. Tí najlepší zvládajú trať za 16 minút a nájdu všetky predmety ukryté pod stužkami v úplnej tme. Patrí im potlesk do tmy a sladká odmena. Oveľa cennejší je zážitok z niečoho nepoznaného a vzrušujúceho. Sedíme všetci unavení a spokojní okolo trampolíny uprostred hlbokej teplej noci. Mesiačik sa pomaly šmýka dolu svahom Poludnice a začínam si uvedomovať, že mne a nám všetkým sa končí skvelý zážitok v krásnom prostredí Nízkych Tatier. Viem, že táto noc bude naozaj krátka a ráno... To ráno je veru kruté! Nielenže treba o pol ôsmej vstať, ale po raňajkách sa treba zbaliť a pripraviť na odchod domov. Tak to sa mi nechce ani trochu!
Ležím polomŕtvy v posteli uprostred niečoho, čo ani trochu nepripomína poriadok a počujem tiché klopanie na dvere. „Budíček! Je tri štvrte na osem!“ Učiteľ je veru srandista, ešte aj v snoch ho musím zažívať! Keď sa ale tie isté zvuky opakujú, začínam mať pocit, že sny bývajú trochu iné. Je to tu! Pomaly sa trúsime do jedálne, s nechuťou jeme inak chutné raňajky, bez slova sa vytrácame z jedálne a v izbách sa pokúšame triediť, čo je naše a triafať to do svojich batožín. Pred desiatou už sedíme pod prístreškom, keď sa o humor pokúša aj pani učiteľka. „O 5 minút odchádzame do dediny na cintorín k hrobu Milana Rúfusa!“ „Ten hral za koho?“, ozvalo sa spred bufetu. Významný slovenský básnik je rodákom zo Závažnej Poruby a pochovaný je na miestnom cintoríne s výhľadom na milovanú Poludnicu. S informáciami z nástenky v jedálni smelo vykračujeme na miesto a teší nás, že klesáme. Na cintoríne sme do 10 minút a navzájom si posúvame získané vedomosti. Milan Rúfus sa narodil v roku 1928 a zomrel nedávno, v roku 2009, ale čo dôležité sa v jeho živote udialo v roku 1946 sme nezistili ani priamo pri jeho hrobe! Čo si uvedomujeme celkom jasne je čas. Do odchodu autobusu zostáva necelá hodinka. Už len fotka na pamiatku a rozlúčku s krásnym romantickým prostredím okolia Chaty Opalisko a zrazu sedím v autobuse a veziem sa do Mikuláša. Snažím sa tešiť na cestu vlakom domov, no nejde to. V Mikuláši je jarmok, Stoličné dni, na námestí chaos a humbuk – presne ako v mojej hlave. Kupujeme niečo na jedenie a pitie na cestu. Ešte nejaký suvenír našim doma! Vlaková stanica je ako niekde vo Francúzsku. Na vlak čaká vari 400 ľudí. Veď sa tam nezmestíme! Rýchlik R 608 Spišan prichádza a nikto nezostáva vonku. Sedím so slúchadlami v ušiach a svojou hudbou, okolo mňa sa všetko hýbe hore-dole. Za oknami vlaku však iba jedným smerom – domov. Sledujem, že je tu dosť dusno. Množstvo ľudí vo vlaku nemá miesto na sedenie, my našťastie áno. My si to neuvedomujeme, načo aj. Nesprávame sa všetci ani uvedomelo, ani slušne, načo aj. Nekonáme všetci podľa pokynov učiteľov, načo aj? Už nemusíme, už nič nepotrebujeme, ideme domov! V Trenčíne sme pred piatou, presne podľa plánu. Nasadáme do autobusu z Jastrabia a vezieme sa domov z trojdňového výletu v Tatrách. Všetci nadšení, spokojní a očarení, aj keď na smrť unavení.
Opäť vidím školu, vidím našich a po chvíľke už je všetko minulosťou. Ozaj, zabudol som: „Ďakujeme, pani učiteľky, ďakujeme, pán učiteľ!“ Snáď niekto aj poďakoval. Veď viete, už chceme byť konečne doma! Veď viete, že sme ešte deti! Veď viete... ?!
vďačný žiak – účastník výletu
Za kremnickým zlatom a dukátmi
Do galérie Za kremnickým zlatom a dukátmi boli pridané fotografie.
V piatok 10. júna 2016 sa šiestaci a siedmaci vybrali na koncoročný školský výlet do historickej Kremnice. 46 žiakov a traja učitelia zažili deň plný zaujímavých zážitkov uprostred jedného z najvýznamnejších miest Slovenska. V Múzeu mincí a medailí sa najskôr dozvedeli množstvo nových informácii o tom, ako sa v Kremnici už od stredoveku získavalo zlato. Prostredníctvom pútavého rozprávania sprievodkyne boli žiakom vysvetlené náročné postupy, pomocou ktorých sa podarilo tamojším majiteľom baní získavať ročne až 120 kg čistého zlata. Stála za tým otrocká práca prostých baníkov a ťažko pracujúcich robotníkov, ktorá prinášala mestu a panovníkom z rodu Anju obrovské príjmy. Práve vďaka zlatu bola v tom čase Kremnica jedným z najvýznamnejších miest stredovekého Uhorska. Vyťažené zlato a striebro bolo nielen významným zdrojom príjmov, ale umožnilo vznik mincovne, jedinej svojho druhu v celej Európe. Expozície múzea názorne prezentovali celý vývoj razenia mincí v Kremnici od prvých strieborných mušličiek až po dnešné euromince. Málokto z prítomných detí vedel, že táto mincovňa je najstaršou mincovňou na svete s nepretržitou razbou mincí. Na záver veľmi poučnej prehliadky si mali žiaci možnosť vyraziť pamätnú mincu. Po prejdení starobylého stredovekého námestia s mohutným morovým stĺpom a fontánou sa všetci ocitli na nádvorí Kremnického hradu. Žiakov tu čakala prehliadka Kostola Sv. Kataríny a hradnej veže. Odmenou pre deti bol nádherný výhľad na starobylú Kremnicu a dozelena sfarbené Kremnické vrchy navôkol. Čas plynul veľmi rýchlo a nasledovala cesta domov so zastávkou na nákup suvenírov, najedenie a občerstvenie sa. Až celkom na záver výletu , tesne pred vystúpením z autobusu pred školou, prišiel aj na celý deň sľubovaný dážď. Ten už ale nemohol pokaziť dojem z bohatého a zaujímavého dňa v historických miestach Kremnice.
Mgr. Daniel Bakyta
Projekty 6.A - chémia
Podobne ako dievčatá – aj chlapci 6.A preukázali svoje zručnosti pri tvorbe spoločného projektu. Tentoraz sa na hodinách chémie a výtvarnej výchovy zamerali na znečisťovanie vzduchu. Vzduch je podobne ako voda súčasťou tematických plánov - žiaci sa na hodinách chémie postupne oboznámili s témami: zloženie vzduchu, atmosféra, ozónová vrstva, ozónová diera, skleníkový efekt, znečisťovanie vzduchu a jeho význam pre život človeka.Výsledok práce chlapcov vidíte na obrázkoch :-), proces tvorby projektu je zachytený aj vo fotoalbume Projekty 6.A - chémia . Projekt sa vydaril aj vďaka poskytnutiu výtvarných pomôcok a rád od pani uč. Čapistrákovej.
Mgr. Alžbeta Bakytová, triedna učiteľka 6.A
Zápis do Základnej umeleckej školy.
Dovoľujeme si Vám oznámiť,
že dňa 09.06.2016 sa o 15:00 uskutoční zápis do Základnej umeleckej školy vo Svinnej, ktorá
v nasledujúcom školskom roku plánuje otvoriť okrem tradičných odborov i nový odbor – spev.
V ňom sa žiaci môžu zdokonaliť v speváckej a dychovej technike, v prednese či v kultúre
vystupovania. Na základe odporučení vyučujúcich vieme, že vaše dieťa má hudobné nadanie a je na
vás, aby ste zvážili, či by malo preň toto alebo iné hudobné štúdium malo zmysel.
Pre bližšie informácie môžete telefonovať na telefónne čísla – 032/6487200 alebo 0915/879325.
Ľudmila Slamková, DiS.art.
10. výročie - Matičný kvíz
Do galérie 10. výročie - Matičný kvíz boli pridané fotografie.
Výlet do Jablunky
Do galérie Výlet do Jablunky boli pridané fotografie.
Deň narcisov
Do celoslovenskej zbierky Deň narcisov sme vďaka všetkým darcom prispeli sumou 585 eur.
Škola v prírode
Do galérie Škola v prírode boli pridané fotografie.
Všetko sa to začalo v nedeľu. Keď prišiel autobus, rozlúčili sme sa s rodičmi, nastúpili sme, poslednýkrát sme všetkým zakývali a vyrazili sme. Cesta bola dlhá, ale okolie nádherné. Naše hlavy nalepené na oknách sa otáčali smerom k zrúcaninám Topoľčianskeho hradu. Ani som si neuvedomil, ako to rýchlo prešlo a náš autobus zrazu zastal pred krásnym penziónom Slniečko. Najviac sa mi páčilo, že naša izba mala aj TV a to, že tam bol aj balkón. Hneď, ako sme sa vybalili, nás začali animátori zvolávať piesňou „Neverending story“ z filmu Nekonečný príbeh, pretože tento rok sa škola v prírode niesla v duchu fantázie. Animátori nás zadelili do tímov. Ja som bol v tíme s animátorkou Tikou. Vymysleli sme si názov „Rádioaktívni fľákači“ a svoju vlastnú hymnu na melódiu piesne zo seriálu Horná Dolná. Prvý deň sme sa naučili rôzne tance - aj najťažší tanec SOKU BAČI VIRA - tanec o zručnosti a rýchlosti. V pondelok sme zvládli super dlhú turistiku na Kulháň. Pani učiteľky nám vymysleli súťaž - kto z nás si zapamätá názvy všetkých 21 stanovíšť. Odmenou pre víťaza bolo to, že jeden celý deň mohol chodiť všade prvý. V utorok doobeda sme mali pre mňa naj súťaž - vytvoriť na izbách zaujímavú miestnosť, napr. hotel, kaderníctvo, reštauráciu, tetovacie štúdio, masáže... Ja som vymyslel hotel a veru sa to oplatilo. Naša izba vyhrala 1. miesto! Súťažili sme tiež na bláznivej olympiáde - asi najuletenejšou úlohou bolo premiestniť sa celý obviazaný švihadlom z jedného miesta na druhé v čo najkratšom čase. Náš tím to zdolal za 6 sekúnd. Neuveriteľné!!! Večer sme mali nočný pochod lesom, čo bola pre niektorých veľká skúška odvahy, ale ja som si to poriadne užíval. Na výlete v Bojnej sa mi veľmi páčili malé surikaty a tancujúca ťava, naši chalani sa na nej poriadne rehotali, pretože sa hýbala zo strany na stranu, akoby mala v sebe niekoľko pív. Večer sme mali rozlúčkovú diskotéku a vyhlásenie najlepšieho tímu. Animátori sa s nami rozlúčili piesňou JA NEĽUTUJEM ANI JEDINÚ CHVIĽU S TEBOU..., pri ktorej sa nejednému z nás tisli slzy do očí. Ľuboš Kováčik, 5.B
Beseda s archeologičkou
Do galérie Beseda s archeologičkou boli pridané fotografie.
Beseda s pani archeologičkou sa mi páčila. Najviac ma zaujali fakty o Pompejach. Bolo zvláštne, že sa dokázalo zachovať skoro celé mesto. Zachovali sa aj odliatky ľudí, ktorí tam zomreli. Odliatky vznikli takto: archeológovia kopali a nachádzali rôzne veci, ale aj preliačiny v zemi. Nevedeli prísť na to, čo by to mohlo byť, tak naliali do preliačin sadru. Keď stuhla, odkopali hlinu a našli sadrové telá.
Taktiež ma zaujali kamene z okolia Trenčína – vlastne maličká kamenná sekerka. Nechcelo sa mi veriť, že po čase a po veľkej námahe by sa ňou dal zoťať aj strom.
Pani archeologička nám rozprávala aj o tom, kde sa asi majú hľadať nálezy. Sú to napr. miesta na poliach, na ktorých sa počas jednotlivých ročných období objavujú tvary rôznych geometrických útvarov. Alebo tzv. indície môžeme nájsť, keď ideme po lese a uvidíme vyvýšené miesto, napr. keď sa strieda kopček s priehl-binou, znamená to, že tam kedysi mohli byť aj hradby.
Páčila sa mi stará mapa Trenčína, ktorá zobrazovala mesto, ako vyzeralo kedysi. Namiesto terajšieho farského kostola tam bola lúka a pár stromov. Aj z názvov dedín alebo miest sa dá zistiť, či tam bol hrad alebo zámok, napr. Malá Hradná, Hradište...
Som vďačná, že si pani archeologička našla čas a porozprávala nám tieto zaujímavosti.
Terézia Lachká, 5.B
Dejepisné scénky
Do galérie Dejepisné scénky boli pridané fotografie.
Pozvánka na Akadémiu ku Dňu rodiny