Po viac ako štvrť roku sa dievčatám volejbalistkám našej školy konečne naskytla možnosť okúsiť turnaj na regionálnej úrovni. V piatok 22. 3. 2019 mali možnosť sprobovať súperenie s volejbalistkami z Myjavy a domáceho Nového Mesta nad Váhom. Víťazstvo v decembrovom okresnom finále v Trenčíne bolo už dávno preč a žiaľ, preč bolo aj odhodlanie, nasadenie a individuálna aj kolektívna herná kvalita, ktorou dievčatá tak prekvapili súperky v okresnom finále. Tri mesiace je dlhá doba na to, aby sa v kolektívnom športe dalo napredovať, no dlhá doba aj na to, aby sa dalo zaspať na vavrínoch a stagnovať. V našom prípade sa navyše k tej druhej alternatíve pridala aj smola v podobe zranení a chorôb viacerých hráčok po lyžiarskom výcviku. Nemalo by to byť ale ospravedlnením pre piatkové kolektívne zlyhanie v regionálnom finále. Naše súperky boli určite volejbalovejšie, vyhratejšie a lepšie, to sa dá pochopiť a rešpektovať. Nepochopiteľným ale zostane to, že naše dievčatá nechali doma nevedno prečo a nevedno kde srdce, bojovnosť a vôľu po dosiahnutí niečoho väčšieho a nezabudnuteľného. Bola na to šanca a určite boli na to aj predpoklady. Nič z toho sa ale nedialo a dievčatá v oboch svojich zápasoch prepásli šancu, ktorá sa už nikdy nebude opakovať. Vďaka svojej nepochopiteľnej pasivite, odovzdanosti a neschopnosti kolektívne zabojovať, odchádzali z palubovky utrápené, vydesené a neprítomné. Nedokázali ani na okamih produkovať svoju hru a prekvapiť súperky niečím nápaditým a nečakaným. Hlavne ale, a to bolí najviac, nedokázali ani na chvíľu počúvať pokyny, usmernenia a nabádanie učiteľa a nedokázali sa plne sústrediť na hru a svoj optimálny výkon. Nepomohla ani ohromná kulisa a povzbudzovanie od chlapcov na tribúne. Najmä v prvom zápase proti dievčatám z Myjavy bol náš výkon priam katastrofálny a po setoch 12:25 a 14:25 prišla zahanbujúca prehra a pocit šoku! Ani jedna hráčka sa nedokázala na ihrisku osmeliť a hrať svoju štandardnú hru a vyburcovať ostatné k prebudeniu sa. Chýbal príjem podania, nahrávka, smeč, kazili sme podanie, vyhadzovali sme zbytočné auty. O pohybe, kričaní si, či vnútení svojej hry súperkám nemožno ani hovoriť! V druhom zápase proti domácim hráčkam bol ako tak znesiteľný pohľad na druhý set, v ktorom sme až do stavu 19:19 držali krok s domácimi dievčatami. Je možné, že to bolo aj ich menšou koncentráciou a chybám po vyhratom prvom sete v pomere 25:16. Prišiel však pokazený záver setu a prehra 21:25 a smutné ukončenie tak skvele rozbehnutého volejbalového príbehu našich dievčat. Aj pre ne to bol doslovný šok a asi až večer doma im začne svitať, čoho sa to v piatok dopoludnia dopustili. Taký je šport, s víťazstvami chodia ruka v ruke aj prehry! Ibaže bývajú prehry, ktoré byť nemuseli a ktoré bolia oveľa viac, ako tie so cťou a po tuhom boji po vynaložení všetkých svojich síl a schopností. Práve táto naša (a myslím tým v plnom rozsahu aj moja!) piatková prehra bolí ukrutne!
Napriek tomu všetkému je treba ale všetkým našim dievčatám poďakovať za všetko, čo sa im podarilo až do piatkového regionálneho kola dosiahnuť. Soňa Niková, Dominika Masárová, Dominika Hromníková, Daniela Kobydová, Nikola Mikušincová, Nina Šimnová v základnej šestke a tiež Alica Niková, Mária Bočáková, Saša Honeková a Viktória Žáčiková na lavičke - už nič a nikto vám nevezme, že ste majsterky okresu Trenčín vo volejbale dievčat za rok 2018/2019! Že ste s volejbalom zažili krásne a nezabudnuteľné chvíle a že ste tak trochu prišli na kúzlo tohto krásneho športu. Stále v ňom ale platí krutá pravda, že sa v ňom dá poraziť samého seba! A to je prehra nado všetky nepríjemná! Aj napriek tomu, a práve preto vám všetkým ďakujem – bol to pre mňa krásny zážitok a nevadí, že so smutným koncom.
Mgr. Daniel Bakyta